Aljašský Malamut :*
Pôvod
Malamuti majú svoj domov v severozápadnej Aljaške, kde až do konca 19. storočia boli jediným chovaným plemenom. Kočovné kmene žijúce v drsných podmienkach severu museli svoj majetok voziť stále so sebou. K tomu využívali psy s veľkou ťažnou silou. Okrem toho našli malamuti využitie tiež pri love medveďov či tuleňov a inej zveri.Svoje meno dostali malamuti od kmeňa inuitov, ktorí sa volali Mahlemuti či Mahlemiuti. Tento kmeň bol na svojich psích pomocníkov hrdý, vychovávali ich k spolupráci a rozvíjali ich inteligenciu. Vďaka tomu sa u malamutov rozvinula charakteristická priateľská povaha.Počas zlatej horúčky zaplavili Aljašku zlatokopovia, ktorí čoskoro začali tiež využívať malamutov na vozenie potravín, pošty či náradia, pracovali dokonca pre Kráľovskú kanadskú jazdnú políciu.V tomto období sa začali organizovať preteky psích záprahov, vďaka čomu síce vytrvalí, ale ťažší a pomalší malamuti takmer vymreli kvôli kríženiu plemena so sibírskymi hasky či rôznymi plemenami dovezenými z Európy. Našťastie však psy museli byť použiteľní aj pre prácu, inak by malamut, ako ho dnes poznáme, vymizol.
Vzhľad a povaha
Malamut má mať harmonickú stavbu tela a pôsobiť dojmom sily, elegancie a dôstojnosti. Srsť malamuta môže byť sfarbená od svetlosivej po čiernu alebo od zlatej cez rôzne odtiene červenej po hnedočervenú vždy s bielymi znakmi. Jediné prípustné jednofarebné sfarbenie srsti je biele.Má byť odvážny, zdravo zvedavý, v žiadnom prípade bojazlivý či agresívny. Dobre socializovaný malamut je veselý spoločník, miluje deti a iné psy. Napriek tomu, že je priateľský a prítulný, zachováva si určitú dávku nezávislosti a samostatnosti. Je to pracovné plemeno vhodné najmä pre aktívnych ľudí. Má silný svorkový pud a preto nie je psom jedného človeka. Nie je vhodný na stráženie, takmer nešteká, vyjadruje sa skôr paletou rozličných zvukov pripomínajúcich vytie.